Sandra Škurlová, I.A

Je tajomstvom šťastia nezištná pomoc iným?

 

Čo je to nezištná pomoc? Existuje vlastne nezištné pomáhanie? Funguje ešte v 21. storočí niečo takéto? Pozná to vôbec ešte niekto, dať niečo a nechcieť zato nič? Určite každému jednému z nás v hlave prebehlo slovo ,,hodnota nezištnej pomoci“ . Má to slovo pre nás ľudí nejaký význam? Pre mňa určite áno.

V lete som bola na brigáde, starať sa o chorých a bezvládnych ľudí, ktorí nemajú rodiny alebo ich rodiny nemajú dostatok času  nato, aby sa o nich postarali. Strávila som tam mesiac, jeden neopísateľný mesiac s ľuďmi, ktorí sa vedia poďakovať aj očami, krásny okamih. Ten pocit, keď pomôžete starému nevládnemu človeku, ktorý si nedokáže už naliať ani vodu do pohára a je odkázaný na pomoc iných ľudí. Či to už bol pohár vody, pomôcť prejsť na toaletu, nakŕmiť, ustlať a prezliecť, okúpať či len prehodiť zopár slov pre dobrý deň a pohladenie na duši. Tí ľudia mnohokrát čakajú pri otvorených dverách, že v nich uvidia svoju dcéru, syna, vnučku a namiesto toho častokrát sa v dverách objavil iba personál, ktorý je pre mnohých celou jeho rodinou. Tu platí pravidlo, že jedna matka vychová 10 detí a 10 detí sa nedokáže postarať o jednu matku. Preto som sa snažila byť ich náhradnou vnučkou. Nájsť milé slovo a popočúvať ich historky zo života, hoci častokrát opakovali  to isté stále dookola . Títo ľudia si nezakladajú život na hodnotných daroch, ale ich nočný stolík zdobila modlitebná knižka a v ich prstoch sa pohyboval ošúchaný ruženec, ktorý  im bol mnohokrát  jediným spoločníkom. Bola to nezištná pomoc. Získala som tým niečo alebo nie? Určite áno. Ak pomôžem ľuďom, ktorí už nie sú dostatočne „čiperní a vládni“ nato, aby si pomohli sami, tak som veľmi rada a zahreje ma pri srdci, ak im tú pomoc môžem podať ja.  Už  len to slovo ,,ďakujem“ ma zahreje. Sú ľudia, ktorí už nedokážu prehovoriť ani to slovo ,,ďakujem“, ale ich pohladenie po vašej ruke, klipnutie ich stareckými očami a ich úsmev vďaky  mi úplne stačilo. Ostal vo mne pocit, že som niekomu nezištne pomohla bez toho, aby som zato niečo chcela. Nájdu sa v dnešnej dobe ešte ľudia, ktorí dokážu nezištne pomáhať bez toho, aby niečo chceli ? Som študentkou,  mám pomaly 17 rokov a pre mňa je nezištná pomoc niečím, čo ma posúva dopredu. Stále sa vo mne objaví nápad, myšlienka, ako  pomáhať ľuďom, ktorí nemajú dostatok finančných prostriedkov nato, aby si pomohli sami, či je to desiata, ktorá mi ostala zo školy pre bezdomovca na stanici, ktorý ma prosil o peniaze, ale keďže vieme ako niektorí vedia narábať s peniazmi, tak mu musel postačiť môj rožok.

Nezištná pomoc sa môže prejaviť rôznymi spôsobmi. U mňa sa to prejavilo aj zbierkou, ktorá sa konala  na našej strednej odbornej škole. Keďže som členkou žiackej rady, naša pani učiteľka prišla s tým, že už 5 rokov sa na tejto škole koná zbierka vecí a hračiek pre deti a mamičky v núdzi. Vyzbierané  veci  potom poputujú na charitu. Táto zbierka sa konala pred Vianocami. Keď nám pani učiteľka oznámila, že stav vecičiek je malý nato, aby sa odniesli na charitu, cestou domov som rozmýšľala a zaumienila som si, že to musím zmeniť a nejako zbierku obohatiť a zväčšiť jej množstvo. Po ceste domov  som vo vlaku rozmýšľala nad nejakým nápadom. V tom momente mi napadlo, že to posuniem ďalej a poviem o tejto zbierke aj ľuďom na internete, aby mi pomohli svojimi vecami, ktoré im doma zavadzajú a už ich nepotrebujú. Keďže sama som nemala dostatok vecí na to, aby som tú zbierku zväčšila, zavesila som status na facebook do jednej skupiny, kde boli mamičky, ktoré si medzi sebou predávali, vymieňali veci, alebo  podávali rady jedna pre druhú. Napísala som, že na našej škole sa už 5  rokov koná zbierka pre deti a mamičky v núdzi a pekne som ich poprosila, že ktorá z nich by mala záujem nech sa mi ozve a spoločne sa dohodneme. Niektoré mamičky v danom momente ani neváhali a skontaktovali sme sa. Iné zase neverili, že tie veci niekam poputujú, mysleli si, že si ich nechám a budem ich ďalej predávať, ako by boli moje. Snažila som sa im to čo najlepšie vysvetliť. Po spoločnej dohode sme si vymenili kontakty a dohodli sme sa na daný deň, kedy si to prídem s priateľom  vyzdvihnúť autom. Musím povedať, že toľko ohlasov som nečakala.  Pritom som to písala v kútiku duše s malou nádejou, že sa vôbec niekto ozve. Ozvalo sa mi okolo 30 mamičiek a každá jedna prispela či už hračkami, či to boli plyšové hračky alebo rôzne hrkálky.  Ďalej to bolo oblečenie od dupačiek, tričiek, tielok, teplákov, bundičiek, svetríkov, nohavíc až po ponožky a gaťky,  papučky a topánky. Bolo  toho tak  strašne veľa že už pri 300 dupačkách som prestala počítať. Nazbieralo sa cez 30 veľkých tašiek, ktoré sme potom doma s priateľom vysypali a potriedili - do jedného  vreca dupačky, do ďalšieho hračky  a pod.  V každom vreci boli rôzne druhy oblečenia. Našla sa aj hrkálka, ktorá mi pripomenula moje detstvo.  Po poukladaní  a potriedení všetkých vecí bolo dokopy 13 veľkých vriec. K tomuto všetkému som ešte aj ja prispela jedným veľkým čiernym vrecom,  v ktorom boli rôzne plyšové hračky z môjho detstva a jeden veľký biely medveď. Po skončení tejto zbierky a odovzdaní vecí do centra čakalo aj na mňa milé prekvapenie v podobe rozhovoru do prešovských novín Večerník. Keď mi to učiteľka oznámila na lyžiarskom výcviku, že by so mnou chceli uskutočniť rozhovor, bola to pre mňa spätná väzba. A nebudem klamať, veľmi ma potešilo, keď sa môj rozhovor objavil v novinách. Hrdá bola na mňa hlavne moja mama a môj  brat nechápavo krútil hlavou, že jeho sestra je v novinách.

Na záver by som chcela povedať, že každý človek dokáže pomáhať, len musí nájsť v svojom srdci druh pomoci, ktorý je ochotný zo seba dať. Nejde o veľkosť pomoci ale o to, aby bola poskytnutá od srdca a aby bol človek presvedčený, že robí správnu vec. Naučme sa pomáhať ľuďom bez toho aby sme od nich niečo chceli, je tu väčšia hodnota vďaky a to sú slová, úsmev, pohladenie od ľudí, ktorí sú vďační za každú nezištnú  pomoc.